Éter naplním po okraj svojou prítomnosťou
Prišla som do krajiny. Je to také malé priestranstvo, úbočie, z ktorého dovidím na všetky strany. Som tu, tu sa nachádzam. Nachádzať sa. Nachádzať sa na nejakom mieste? Nachádzať toto miesto? Nachádzať seba? Nachádzanie sa samotného miesta v krajine?
Miesta sú zložené z mojich bytí v prítomnosti.
Vzdialenosť medzi nami sa zväčšovala s plynúcim časom. Bola som príliš dlho neprítomná. Ocitla som sa
v absencii samej seba. Vzdialila som sa bytiu sveta.
Teraz túto vzdialenosť medzi nami prekračujem. Prichádzam na miesto, ktoré je zložené z mojich bytí
v prítomnosti. Krajina, ktorá zostala sebou aj mnou zároveň.
Je to miesto, ktoré odjakživa poznám. Mentálne som ho ohraničila podľa intenzity niekdajšieho pohybu
a pobytu v ňom. Pohybujem sa iba tam, kde mi to dovoľuje pamäť.
Fyzicky sa vraciam domov, aby som následne prechádzala a mapovala moje pamäťové územia v reálnom čase a priestore.
Všetko, čo ma obklopuje, je známe, už dávno pred tým poznané - dom, stromy, záhrada, plot, vtáky, vzduch, pôda, kamene.
Som v krajine, odkedy si pamätám. Moja pamäť sa rozlieha po krajine. Pamätá si krajina mňa?
Existuje počiatočné miesto nášho bytia?
Vzdialené telesá
Krátkometrážny film (2020)
Ako plynie čas, keď je spomalený? Kam siaha naša pamäť časovosti nášho bytia?
- nájdený objekt- kameň, 6. máj 2020, Cetuna
V tráve ležal Mesiac.
Priťahoval ma svojim nedokonalým tvarom a jeho povrch pripomínal mesačnú krajinu. Pomaly stúpal do mojich rúk. Pootočila som jeho temnú stranu, po prvý raz som ju vystavila slnku, aby som videla, čo skrýva.
Aké ťažké je pozerať sa na známe veci z iného uhľa pohľadu. Je to ako náhľad do inej reality, ktorý sa javí len pod určitým svetlom.
NACHÁDZANIE SA (2019)
Nájdeniu niečoho predchádza strata, teda neprítomnosť tohto niečoho. A rovnako aj nachádzaniu sa na určitom mieste predchádza absencia, neprítomnosť na tomto mieste. Predchádza nachádzaniu sa strata seba samého? Môžeme samého seba stratiť? Tento stav absencie seba možno zachytiť v pojme odcudzenia. Stať sa cudzí sám sebe a zároveň sa vzdialiť vlastnému bytiu sveta, tak ako ho možno zakúšať iba v prítomnom čase a priestore. Odvrátili sme sa od obyčajného dívania sa na vlastné javenie sa sveta a pred skutočnosťou dávame prednosť malým okienkam virtuálnych realít s flexibilným obsahom, ktorý nás pohlcuje. Sme viac vecami, ktoré vlastníme, než tým, čím skutočne sme, keď sme samými sebou. Upadáme do kolobehu otupeného prežívania a rutiny. Odcudzenie sa stalo súčasťou nášho bytia vo svete. Čoraz viac sa pohybujeme vo virtuálnom prostredí a vzďaľujeme sa nášmu prirodzenému svetu so všetkým, čo ho tvorí, vrátane nášho vlastného bytia samým sebou. Táto vzdialenosť stúpa s rozvojom a rýchlosťou pohybu vpred. Akoby sme sa prestali nachádzať v skutočnom čase a priestore. Ak by sme sa porovnali s dieťaťom, ono sa ešte skutočne nachádza vo svete, tam kde je. Je úplne čisté, je tým, čím je, nemá pojem o čase a nekladie na seba nároky byť niekým iným. Dokážeme aj my byť sami (so) sebou?
Nachádzam sa v krajine s ochromeným, nesústredeným vnímaním, teda sa v krajine nenachádzam, iba v nej fyzicky som. Vrátila som sa tam, kde som v minulosti nachádzala samú seba. Bude mať nachádzanie sa tu, teda moja fyzická prítomnosť na tomto mieste vplyv na nachádzanie seba, na sprítomnenie vlastného bytia sebou?
Pre nachádzanie sa som zvolila konkrétne územie. Je to miesto, ktoré odjakživa poznám. Mentálne som ho ohraničila podľa intenzity niekdajšieho pohybu a pobytu v ňom. Pohybujem sa iba tam, kde mi to dovoľuje pamäť. Fyzicky sa vraciam domov, aby som následne prechádzala a mapovala moje pamäťové územia v reálnom čase a priestore. Všetko, čo ma obklopuje, je známe, už dávno pred tým poznané – dom, stromy, plot, vtáky, vzduch, pôda, kamene. Vychádzam zo záhrady, ktorá má svoje skutočné hranice, do bezhraničnej krajiny, ktorú pomyselne ohraničuje jej názov – Cetuna. Aké sú hranice, ktoré vymedzujú miesto? Prechádzam po sebe – dieťati a svoju mentálnu krajinu rozpoznávam v skutočnosti, ktorá sa mi dáva. Spomaľujem. Zabúdam na rýchlosť chôdze. Nehybnosť pohľadu, „usebrání“.
„Na pláni som vždy inde, to inde je zvlnené, tekuté. Dlho neprítomný v sebe samom a prítomný nikde, priveľmi ľahko dávam nestálosť svojich snení bezhraničným priestorom, ktoré im dávajú prednosť.“
- Gaston Bachelard
Som v krajine, odkedy si pamätám. Moja pamäť sa rozlieha po krajine. Pamätá si krajina mňa? Existuje počiatočné miesto nášho bytia?
* text bol súčasťou mojej diplomovej práce o nachádzaní sa
KRAJINA
Krajina je priestor pre naše bytie, musíme doň vstúpiť a obklopiť sa vonkajškom, ktorý je vždy nekonečne otvorený. Takýto vonkajšok nás obklopuje vždy, keď sa nenecháme ničím uzavrieť. V tom, čo nás uzavrie niekedy natrafíme na okno, ktoré nám dáva nazrieť do krajiny. Sme vnútri, no musíme vyjsť von, aby sme sa nechali obklopiť krajinou, aby sme videli šíre nebo. Nachádzanie sa v krajine nás navracia k samým sebe. Priestor, ktorý nás uzatvára a ktorý môže byť formovaný našim zvykom nám síce dáva pocit bezpečia, no v krajine sme nekoneční.
Keď hovorím o krajine, mám na mysli prírodnú krajinu. Do vonkajšku takejto krajiny sa chcem ponoriť. Gros hovorí, že „byť ponorený do prírody znamená byť neustále niečím podnecovaný.“5 Ponáram sa do nekonečna podnetov. Krajina obklopuje celé moje telo. Pod nohami si uvedomujem zem, suchú trávu, praskajúce konáre, alebo sa brodím, po zime nasiaknutou zemou. Pozerám sa okolo seba. Dýcham. Stávam sa vnímavejšou ku zvukom. Do rúk sa opiera slnko a zohrieva ich. Intenzívnejšie vnímam seba a prostredie, cez všetky vnemy, ktoré vstrebávam svojim bytím tu v krajine.
3 BACHELARD, G.: Poetika priestoru. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1999, s. 300.
4 THOREAU, H. D.: Walden. Bratislava: OZ BRAK 2017, s. 266.
5 GROS, F.: Filozofia chôdze. Bratislava: OZ HRONKA 2018, s. 67.
Krajinu môžeme vnímať ako metaforu pre naše bytie. Obe sú neohraničené. Nachádzať sa v krajine znamená nachádzať samú seba, sme zvláštnym spôsobom späté. Krajina rozpúšťa moju ohraničenosť. Prijíma ma v mojej pôvodnej neohraničenosti, nabáda ma k nachádzaniu samej seba.
Niekde hlboko v sebe uchovávam počiatok/archetyp svojej vlastnej krajiny. Vraciam sa do nej, aby som opätovne prežívala seba.
Na cesty po pamäťových krajinách musíme pripraviť našu obrazotvornosť. Akú úlohu zohráva prvotný zážitok ocitnutia sa vo svete na naše nachádzanie sa v prítomnosti?
Dieťa sa narodí „do miesta“, ktorému hovoríme domov. „Oboznamuje sa so svojím prostredím a vytvára si percepčné schémy, ktoré predurčujú všetky ďalšie zážitky. Človek svoju osobnú identitu definuje podľa týchto vypracovaných schém, pretože tie určujú svet, ktorý je mu prístupný.“10 Učí sa rozpoznávať chlad a teplo, počúva, hrá sa, zbiera kamene, rozpoznáva čoraz viac predmetov, javov.
Čas mu plynie úplne inak, ako dospelému človeku. Ocitá sa na mieste, ktoré spoznáva zvnútra, akoby bolo ním samým. Čím sme starší, tým viac sa ocitáme mimo seba. Kruhy sa postupne rozširujú a s nimi pribúdajú informácie. Ako vrstevnice sa pomaly rozbiehajú do priestoru. Pôvodný východiskový bod postupne strácame z dohľadu. Toto prvé miesto, domov, v ktorom sa nachádzame je našou súčasťou.
Miesto kde sme sa narodili je miestom, kde sa učíme spoznávať základné javy, orientovať sa a pohybovať sa v priestore. Náš vzťah k tomuto prvotnému miestu bude nejako súčasťou našich vzťahov ku všetkým budúcim miestam.
10 SCHULZ, Ch. N.: Genius Loci. Praha: Dokořán 2010, s. 21
Niekde hlboko v sebe uchovávam počiatok/archetyp svojej vlastnej krajiny. Vraciam sa do nej, aby som opätovne prežívala seba.
Na cesty po pamäťových krajinách musíme pripraviť našu obrazotvornosť. Akú úlohu zohráva prvotný zážitok ocitnutia sa vo svete na naše nachádzanie sa v prítomnosti?
Dieťa sa narodí „do miesta“, ktorému hovoríme domov. „Oboznamuje sa so svojím prostredím a vytvára si percepčné schémy, ktoré predurčujú všetky ďalšie zážitky. Človek svoju osobnú identitu definuje podľa týchto vypracovaných schém, pretože tie určujú svet, ktorý je mu prístupný.“10 Učí sa rozpoznávať chlad a teplo, počúva, hrá sa, zbiera kamene, rozpoznáva čoraz viac predmetov, javov.
Čas mu plynie úplne inak, ako dospelému človeku. Ocitá sa na mieste, ktoré spoznáva zvnútra, akoby bolo ním samým. Čím sme starší, tým viac sa ocitáme mimo seba. Kruhy sa postupne rozširujú a s nimi pribúdajú informácie. Ako vrstevnice sa pomaly rozbiehajú do priestoru. Pôvodný východiskový bod postupne strácame z dohľadu. Toto prvé miesto, domov, v ktorom sa nachádzame je našou súčasťou.
Miesto kde sme sa narodili je miestom, kde sa učíme spoznávať základné javy, orientovať sa a pohybovať sa v priestore. Náš vzťah k tomuto prvotnému miestu bude nejako súčasťou našich vzťahov ku všetkým budúcim miestam.
10 SCHULZ, Ch. N.: Genius Loci. Praha: Dokořán 2010, s. 21.
Vnímam ako plynutie času mení krajinu.
Zmenila sa tak ako človek, len iným spôsobom, iným tempom.
Predstavujem si, ako sa kusy krajiny vrývajú do mojej pamäte.
O VIDENÍ, BYTÍ A KRÁČANÍ
Naše videnie väčšinou nedosiahne ďalej, ako na povrch vecí. Dívame sa dostatočne? Ako sa dostaneme hlbšie / bližšie?
Pre naše bytie je podstatné bytie v prítomnom čase a priestore, ktorý nám sprostredkúva naše každodenné skúsenosti v konkrétnom prostredí. Keď chcem byť v krajine, musím sa nechať úplne pohltiť prítomnosťou v priestore, a takto sa ponechať prítomnému času. Takéto zakúšanie sveta pre mňa predstavuje akúsi ozajstnosť, ktorá je podmienkou tvorenia. Tvorenie je skutočné iba v ozajstnosti tvorcovho vlastného intenzívneho bytia. A páve keď sa dostatočne dívame, ako hovorí Bachelard v Poetike priestoru „Vonkajší pohľad prichádza na pomoc rozvíjaniu vnútornej veľkosti.“19
19 BACHELARD, G.: Poetika priestoru. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1999, s. 284
Čas, ako ho každodenne prežívame, sledovaním plynutia hodín, predstavuje obmedzenie, ktoré však platí len vtedy, pokiaľ si ho uvedomujem. Keď strácam pojem o čase, získavam všetok čas. Niekedy sme v stave, ktorý môžeme nazvať bezčasím22. Je to stav nášho bytia, ktorý nastáva vtedy, keď pre nás prestáva existovať merateľný čas a otvárame sa času samotnému, ktorý nie je odlíšiteľný od čírej prítomnosti. Čas sa nám môže takto javiť počas zotrvania v meditácii, alebo počas dlhého kráčania, pri hodinách činností, z ktorých až keď nás niečo vytrhne, pripomenie nám plynutie času.
22 Bezčasie nevnímam ako absenciu času, ale naopak ako jeho plnosť.
Ako by vyzerala existencia ktorá by sa oslobodila z pút merateľného, objektívneho priestoru? Neotvorilo by nás to možnosti, aby sme začali priestor skutočne prežívať, ako niečo subjektívne? Skutočné bytie v priestore sme nahradili virtuálnym priestorom. Napriek tomu, že ho nikdy nemôžeme dosiahnuť ho uprednostňujeme, pretože sa prispôsobuje našim požiadavkám a preferenciám, napr. predstavám dokonalosti.
Prežívaním konkrétneho miesta sa približujeme k prežívaniu samých seba. Keď chceme prežívať toto miesto, musíme v ňom byť nie len fyzicky, ale aj vnútorne. Všetky miesta majú svoj charakter, prostredníctvom ktorého sa nám dávajú a prostredníctvom ktorého ich zakúšame. Moja krajina je mojou neodlúčiteľnou súčasťou, neprispôsobuje sa mojim predstavám, ale ich naopak spoluvytvára, rovnako ako spoluvytvára aj mňa samotnú.
Dnes sa pre nás priestor stáva čoraz virtuálnejším. Náš vzťah k priestoru redukujeme na schopnosť čo najrýchlejšie sa v ňom zorientovať. Zabudli sme na potrebu identifikovať sa s priestorom. Pravé bytie v priestore nahradilo odcudzenie. Strácame vzťah k identite miesta, ako súčasti našej existencie. Orientácia a identifikácia sú dvoma stránkami nášho vzťahu k priestoru. Hoci sa dokážeme orientovať na mieste, s ktorým sa nevieme identifikovať, skutočne patriť k nejakému miestu, je možné iba vtedy ak rozvinieme obidve tieto schopnosti.
Som tu, táto krajina je súčasťou môjho bytia, do ktorého vychádzam z domu, od kedy si pamätám. Sú tu stromy, sady, lúky, les, skoro jedna cesta, obloha, hviezdy. Je to môj dôverný priestor.
Krajina, ktorú skúmam sa mi dáva chôdzou, ktorú vykonávam. Prostredníctvom chôdze sa slobodne pohybujem krajinou. Otvorenosť chôdze spočíva v tom, že nezáleží na spôsobe alebo smere pohybu. V priestore môžeme zastať, točiť sa dookola a môžeme sa rozhodnúť, ktorým smerom sa vydáme, môžeme napredovať s jasne určeným cieľom, alebo sa túlať, blúdiť. Kráčanie nás oslobodzuje. Frédéric Gros vo Filozofii chôdze hovorí, že: „Prechádzka pôsobí ako duševné rozptýlenie. Mení tempo, uvoľňuje telo a dušu. Prechádzať sa znamená hlavne pohŕdať donútením a nátlakom: sám si vyberám smer, tempo a to, nad čím budem premýšľať.“40 Keď vyjdeme von, aby sme sa prešli, nikdy sa nemáme kam ponáhľať. Nepremýšľame nad časom, nevieme, koľko nám bude prechádzanie sa trvať, ani kam dôjdeme.
Keď vychádzame z domu von, nechávame sa niesť kráčaním. Kráčaním sa väčšinou dostávame do cieľa, niekam, za niečím, alebo za niekým. Prechádzame z bodu A do bodu B, prekonávame vzdialenosti. Nadväznosť krokov nás vedie vpred. Ale kráčaním sa tak isto dostávame k sebe. Naše chodidlá sú v dôvernom kontakte s pôdou, prispôsobujú sa povrchu zeme. Je to proces bytia tu v pohybe, bez podstaty toho, kam ideme. Nič iné nemusíme, stačí nám len dýchať a kráčať, vykonávať túto prostú činnosť.
Kráčame osamote, kráčame v tichu. Do dialógu vstupuje len naše telo a duša. Myšlienky sa pomaly vzďaľujú a my zabúdame na svoju osobnosť, na svoje potreby, na to, že sme niekým. Nie sme tu preto, aby sme boli niekým, sme tu, aby sme boli obklopení skutočnosťou a nechávali ju k sebe prehovárať. Šíriacim sa zvukom odpovedáme počúvaním. Napriek tomu, sme ponorení do koncentrovaného ticha, je súčasťou nášho túlania sa. Ticho nás skutočne prebúdza. V tichu sa stávame citlivejšími nie len ku svojmu okoliu, ale aj k sebe samým.
Keď kráčam v tichu, objavujem a následne objavené opúšťam s rýchlosťou vlastného kroku. Nie som v pohybe len ja sama, v pohybe je aj krajina, kde vznikajú a zanikajú malé deje, stretnutia, pohyby iných druhov, ktoré sa zjavujú v ústrety môjmu kráčaniu. Silným momentom je práve myšlienka večného návratu, ktorú opisuje Gros: „Ten, kto ide dlho, aby za zákrutou uzrel vytúžený výhľad, je vnímavý na vibrácie krajiny. Toto vibrovanie sa rozlieha v jeho tele. Súlad dvoch prítomností, dvoch strún, ktoré spolu ladia, vibrujú a živia sa jedna druhou, je ako nekonečné obnovovanie... v kruhu nepretržitého opakovania, kruhovej premeny vibrovania dvoch prítomností. Nehybnosť chodca tvárou v tvár krajine, táto intenzita ich spolu prítomnosti, ktorá plodí nekonečnú cirkuláciu výmeny: pozorujúc krajinu, vždy som bol a budem.“46 Nastáva rezonancia krajiny a môjho bytia.
Kráčanie je činnosť, ku ktorej nepotrebujeme spoločnosť, nepotrebujeme, aby nás niekto sprevádzal, nevyžaduje žiadnu interakciu, iba našu fyzickú aktivitu, opakovaný pohyb, na ktorý sme zvyknutí. Chôdza je pohybom nenásilným, pri ktorom mi nič nestojí v ceste, nič nie je prekážkou. Kráčaním netvorím nič konkrétne, nič hmatateľné, nič uchopiteľné a predsa niečo tvorím, je pre mňa výnimočným tvorivým procesom. V chôdzi cítime akýsi prapôvodný význam človeka. „Táto chôdza je nepretržitou, vrodenou potrebou ísť a vidieť, vchádzať do prírody ako do divokého priestoru krásnych udalostí a objavov. Chôdza a príroda sú nepretržitými epifániami pre „divokého“ chodca. A ten je práve a iba tam, kde sa ocitá jeho telo, to znamená, že nie je v myšlienkach niekde inde. Ak je v lese, „myslí“ tento les.“47
Moja súčasná tvorba by sa bez tejto činnosti nezaobišla tak isto, ako sa nezaobíde bez kreslenia, alebo písania. Kráčaním prichádzam k niečomu. Toto niečo neskôr premením do novej podoby. Do podoby môjho vnímania prítomnosti tu a teraz. „Nohy sú ako kompas, ktorý nezaberie nijaké miesto, ale možno ním vyhodnotiť smer aj vzdialenosť. Krok je dokonalá dĺžková miera. Napokon povedať, že môžem kráčať, napredovať len vďaka tomu, čo je predo mnou a čo mi ešte zostáva prejsť, jasne odkazuje na prázdnotu v taoizme: táto prázdnota neznamená iba ničotu, je to číra možnosť, kreatívna prázdnota, podmienka inšpirácie a hrania, toho hrania sa so slovami a zvukmi, ktoré dáva život slovu. Preto chôdza vyjadruje hĺbku priestoru a oživuje krajinu.“48
44 GROS, F.: Filozofia chôdze. Bratislava: OZ HRONKA 2018, s. 67.
45 GROS, F.: Filozofia chôdze. Bratislava: OZ HRONKA 2018, s. 71.
46 GROS, F.: Filozofia chôdze. Bratislava: OZ HRONKA 2018, s. 34.
47 HRBATA, Z.: Jít a vidět – rytmus pohybu a metamorfózy psaní.
48 GROS, F.: Filozofia chôdze. Bratislava: OZ HRONKA 2018, s. 207.
Vyšla som z domu, ocitám sa na bezhraničnom mieste. Uviedla som svoje telo do pohybu. Vidím kopce. Ďalej nebo, slnko, mraky. Vidím všetko, je takmer nekonečné. Stáva sa zo mňa súčasť, malý článok krajiny zanechávajúci neviditeľné stopy. Prestávam byť len pozorovateľom. Nechávam sa plynúť. Som vonku celá v sebe? Stávam sa sebou? Nachádzam sa tam? Postupne sa stávam krajinou, jej súčasťou. Plynieme.
Nachádzam sa tu a zaznamenávam svoju premenlivú prítomnosť, vymedzený čas bytia tu. Je dôležité sa tu, v krajine nachádzať „nejakú“ dobu, je potrebné mať dostatok času. Čas teda predstavuje obdobie, v ktorom trvá moje nachádzanie sa na tomto mieste. Zároveň sa čas stráca, prestáva existovať, v momente, keď nepočítam jeho trvanie, prestávam si ho uvedomovať, sledovať ho, čakať. Strácam pojem o čase, pohrúžená do bytia. Meditácia. Prežívam čas, svetlo, materiál krajiny, prítomnosť, kusy krajiny / mňa. Všetko je vonku. Tu som a zhromažďujem do seba svet. Čo viac je potrebné, keď v bytí môžem kráčať, môžem vidieť, môžem byť sebou.
Projekt bol podporený z Fondu na podporu umenia
